Chronologické zobrazenie príspevku #14

Rozmýšľam, ja by som to chcel hrať "dobre"... Teda tak aby som bol spokojný ja a čo najviac môjho okolia... Samozrejme nedá sa vyhovieť všetkým a naraz asi, lebo máme protichodné požiadavky... Ale ak by som si mal vybrať koho urobím šťastným, tak nebudem v tom len sám... Ty si čo myslíš o tom celom?

Bola by možno jednoduchšia, ale povedal by som, že takto je zaujímavejšia... Predstav si, prídeš sem, máš amnéziu a začínaš od nuly... Je na tebe (v podstate od istého času), ako to budeš hrať... A návody podľa mňa existujú, mnohí z nás ich poskytujú... Na druhej strane, môžeš skúsiť i experimentovať... Takže ja to beriem ako hru plnú možností... V každom okamihu máš nejaké k dispozícii... Je to ako maľovať nejaký obrázok a ty si vyberáš akou farbou ich budeš maľovať...

No dobre, ale ako to celé mám hrať? Počul som taký vtip, že hra život by bola jednoduchšia, keby existoval na ňu návod...

Povedzme si, aké iné možnosti sú... Ako som už spomenul, človek môže čakať na koniec hry, alebo ju predčasne ukončiť... Mne niečo také zmysel nedáva... Ak som sem prišiel, tak možno preto, aby som sa zahral trochu (s tým životom)...

Čiže zmyslom života je hranie hry Život?

Neviem, či viem... Ale, skúsim... Ak už som sa ocitol v tomto živote, na tejto planéte a sú tu nejaké možnosti sa realizovať, potom nemá pre mňa zmysel, len tak čakať na koniec života... Ak už som, potom môžem skusiť si stanoviť nejaké ciele (keď ich nemám)... Ak už som, potom sa chcem mať ako tak dobre... A ak sa mám mať dobre, nemal by som asi len tak zaháľať, ale mal by som preto niečo urobiť... A tam sa roztáča reťaz akcií a reakcií... Na každú akciu, ktorú vykonám mi Vesmír nejako odpovie... A ja znova na tieto reakcie môžem odpovedať inými akciami... A pokiaľ ma to baví a kým vládzem môžem pokračovať v tejto "hre"...

Čo teda s tou otázkou? Vieš už dnes na ňu odpovedať?

Ako som písal... Niet na čo sa tešiť, niet nadšenia z ničoho, nieto cieľov, ktoré by človek chcel dosiahnúť, atď... Niet vlastne dôvodu byť... Niet ani dôvodu nebyť... Človek vtedy len existuje, ale nedokáže povedať načo vlastne... Aspoň ja som to vtedy nevedel...

Prečo si myslíš, že na danú otázku neexistuje odpoveď?

Nijako... Prečkal som dané obdobie... Hľadal som odpoveď na tú otázku, ale možno neexistuje... Ak totižto odoberieme akúkoľvek radosť zo žitia, ciele človeka, prosto čokoľvek ho definuje... Niet už nič, čo by na danú otázku dalo zmysluplnú odpoveď...

A ako si to vyriešil?

Bol som v takom stave... Dalo by sa povedať, že mi Vesmír zobral chuť do života... Akoby ma obral o všetko, na čom mi predtým záležalo... A potom prišla daná otázka... V tom momente som nevedel nájsť zmysluplnú odpoveď...

Predstav si, že by ťa Vesmír priviedol do stavu, kedy by si rozmýšľal nad uvedenou otázkou... Ako by si mu na ňu odpovedal?